Kto prinútil ZSSR podpísať pakt s Ribbentropom?

Ribbentrop, Stalin, Molotov.

Rusko, 9.August 2021 (AM) – Všetci tí, ktorí podpísali svoje rôzne pakty s Hitlerom pred ZSSR, nevidia vlastné špinavosti, ale paktu Molotov-Ribbentrop vyčítajú hlavne jeho tajné dodatky, vymedzujúce sféry vplyvu dvoch mocností v strednej a východnej Európe.

O konaní Moskvy sa hovorí ako o amorálnom, či dokonca trestnom. Ale to, že ZSSR dostal týmto paktom naspäť bývalé cárske územia, ktoré mu boli odňaté Brest-litovským mierom, to už nikto nevidí. Povedané inak, všetci na Západe vidia smietku v oku Kremľa, no brvno vo svojom oku vidieť nechcú. Prečo? Pre nedostatok vzdelania, či pre vady v ich etnickom charaktere?

Žiaľ pre nich, my brvno v oku koloniálne agresívneho Západu stále vidíme. To mníchovské je nám doposiaľ výstrahou. A kým si ho Západ nevšimne, dovtedy bude jeho nedôveryhodný obraz stále evidentný. Lebo nie my, Slovania, sme sa voči iným národom správali ako otrokári, kolonizátori, príživníci…

Skúsme sa teraz vcítiť do role ZSSR a odpovedzme si, či by sme sa na jeho mieste správali rovnako. Asi áno, ak nám v žilách neochladla krv Hurbanových bojovníkov a aj hrdinov 1. a 2. odboja.

Ako to teda bolo?

V lete 1939 Sovietsky zväz viedol bezperspektívne rozhovory s anglo-francúzskou koalíciou o vytvorení spoločného frontu proti Hitlerovi. Paríž, ktorý mal vtedy najsilnejšiu armádu na svete už predtým poskytol bezpečnostné záruky Československu, ktoré však vďaka priorite záujmov Angličanov a Francúzov už neexistovalo.

Svet, a teda aj ZSSR, mal tým jednoznačnú skúsenosť s charakterom a zásadovosťou Francúzov i Angličanov. Hitler si existujúcu situáciu preratúval pragmaticky reálne. Vedel, že Francúzi môžu vrhnúť do boja 200 pozemných divízií a Angličania (takmer nemali pozemné vojsko) celkovo 2 divízie. Na druhej strane Sovietsky zväz ich mal 120 (Ide o počty, šírené v západnej Európe.).

Dňa 22. augusta 1939 Hitler v Obersalzbergu uvažoval nasledovne (text jeho vystúpenia pred vlastnou generalitou sa dochoval): Západ má dve cesty boja s Nemeckom. Prvou je blokáda, ktorá bude neefektívna kvôli existencii alternatívnych zásobovacích možností. Druhá, je útok od Maginotovej línie, čo je nepravdepodobné. Treťou cestou je svojvoľné narušenie neutrality a štatútu Belgicka, Holandska a Švajčiarska. Lenže na to sa oni nedajú. Logicky z toho vyplýva, že vojensky Poľsku nedokážu pomôcť. Koniec dejín, minimálne dejín Poľska.

Jediným štátom, ktorý mohol v tomto období nielen zachrániť Poľsko, ale aj zničiť v tom čase ešte nie dostatočne početný a vyzbrojený Wehrmacht, bol ZSSR. Nemeckí poľní maršali Keitel a Brauchitsch varovali Hitlera: ak sa teraz Moskva ocitne na strane nepriateľov Berlína, Ríša má vojnu vopred prehratú.

S cieľom vytvorenia trojkoalície pricestovali do Moskvy anglo-francúzske misie na čele s admirálom Reginaldom Draxom a generálom Aimé Doumencom. Anglický admirál bol v dohadovacom procese bezmocný a francúzsky generál dostal až na poslednú chvíľu pokyn od premiéra Daladiera uzavrieť vojenské spojenectvo s Moskvou za každú cenu a v čo najkratšom čase.

Na rozhodujúcom stretnutí v Moskve maršal Vorošilov staval jednoznačné otázky. Či existuje dohoda, ktorá by určovala konanie Poľska? Akú pomoc môže poskytnúť Anglicko v prípade začiatku vojny? Ako sa bude správať Belgicko?

Ukázalo sa, že o správaní Poľska nevie nikto nič, že štatút Belgicka ako suverénneho štátu nikto porušovať nebude a že Anglicko môže po prvotnej mobilizácii postaviť do zbrane šesť divízií. Vorošilovovi sa pretočili panenky.

Na ďalšom stretnutí sa preto Vorošilov Angličanov a Francúzov otvorene opýtal, či ich generálne štáby predpokladajú, že Červená armáda môže prejsť cez územie Poľska (cez Vilnius a Halič), aby mohla útočiť na Nemecko? Neskôr Drax a Doumenc priznali, že touto otázkou ich zatlačil do kúta.

Drax mal totiž ohľadne Poľska jasné inštrukcie: stále mal hovoriť, že Londýn nič nemôže zaručovať. Na druhej strane Francúzi sa horúčkovito snažili tlačiť na Varšavu, pretože vzniknutá situácia sa pre ňu začala podobať na vtip: jediný spôsob ako zachrániť Varšavu bolo zatiahnuť do toho Sovietsky zväz. Lenže Varšava sa zachrániť nechcela!

Nedosiahnuteľná hlúposť Poliakov

Takto sa o danej situácii, hoci až v roku 1960, vyjadril americký novinár a vojnový dopisovateľ William Lawrence Shirer, ktorý vývoj situácie tých čias pozoroval z Berlína. Čiže Poliaci sa nemajú na čo hnevať.

18. augusta 1939 poľský minister zahraničia Józef Beck povedal francúzskemu veľvyslancovi vo Varšave, že Rusi si „čo sa týka vojenstva nezasluhujú pozornosť“. Francúzi spanikárili a na základe toho navrhli Angličanom vložiť bod o „ruskej pomoci Poľsku“ do anglo-poľskej bilaterálnej dohody o zaručení bezpečnosti aby Varšava nemala kam uhnúť. Poliaci však zotrvali na svojom a Francúzom posielali povýšenecké odpovede v štýle „my sme Moskvu už v 17. storočí dobývali, my jej pomoc nepotrebujeme“. Slušne povedané, išlo tým o koniec histórie, alebo o, povedané Daladierom, o katastrofu.

V samotnej Moskve sa zhodli, že Angličania s Francúzmi sa pokúšajú zatiahnuť Sovietsky zväz osamotene do vojny proti Nemecku, pričom za mimoriadne nevýhodných okolností, pretože druhý front na Západe nemohli (kvôli nebojaschopnosti Anglicka), alebo nechceli (čo by narušilo suverenitu Belgicka a Holandska). Pritom šľachticky namyslené Poľsko navyše vylučovalo rýchly útok na Berlín.

Molotov do posledných chvíľ naťahoval čas a technicky sa uhýbal prosbám o stretnutie z Berlína, čím führera privádzal do hystérie. Podľa očividných svedkov počas tých niekoľko dní, kým Ribbentrop nútil veľvyslanca (Fridricha – Wernera von) Schullenburga vlamovať sa do moskovských dverí, Hitler nemohol spávať a pobehoval po svojej rezidencii v Berghoffe.

Išlo totiž o to, že Wehrmacht musel začať útok proti Poľsku do jesenných dažďov (s poľskými cestami to v tých časoch nevyzeralo najlepšie). Termíny horeli tak veľmi, že Berlín neopravil v návrhu Paktu o neútočení ani čiarku.

Molotov akoby sa vysmieval z Nemcov, navrhoval Ribbentropovi, že ho v Moskve prijme 26.-27. augusta 1939. Berlín prosíkal, aby to bolo aspoň o pár dní skôr, pretože dve nemecké armády a loďstvo čakali na príkaz na bojové rozmiestnenie.

Zhoda padla na 23. 8. 1939. Kto ako prvý navrhol rozdeliť sféry vplyvu vo východnej Európe nie je celkom jasné. Podľa textov diplomatických telegramov sa dá usudzovať, že išlo o obojstranné želanie, no pre Nemecko bol tento návrh prakticky jediný, ktorý mohlo poskytnúť ZSSR výmenou za jeho neutralitu.

Čiže anglo-francúzska koalícia preťahovala rozhovory a v podstate navrhovala ZSSR aby zostal osamotený, no Nemecko bolo ochotné pristúpiť takmer na všetko. Voľba ZSSR tak ostala logicky predurčená.

Konečné rozhodnutie o uzavretí zmluvy s nemeckom Stalin prijal v noci na 15. augusta po hanebnom krachu anglo-francúzskej delegácie v rozhovoroch s Vorošilovom. Do tohto momentu Molotov odmietal hovoriť so Schulenburgom o čomkoľvek, okrem počasia.

V Moskve pri tom nežili ilúziami. Ribbentrop napísal k paktu o neútočení sentimentálnu preambulu o „večnom a historickom priateľstve“ medzi Nemeckom a Ruskom, lenže Stalin ju osobne ceruzou celú vyčiarkol a Molotov ústne okomentoval: nemôžeme to podpísať, ako nás Berlín štyri roky predtým hanobil poslednými slovami.

Ak sa na to pozrieme dnes, tak rozdelenie sfér vplyvu medzi Moskvou a Berlínom zodpovedalo diplomatickým normám tých čias. Veď aj Churchill v Jalte v roku 1944 rovnako, ceruzkou na mape, napísal Stalinovi percentá vplyvu vo východnej Európe a nikto to, ani Londýn, ani pobaltské štáty, dodnes nepopierajú.

Ďalšie udalosti potvrdili správny postoj Moskvy v oných letných dňoch. Samozrejme, že sa dá diskutovať o o tom, že Hitler oklamal Stalina, keď o poldruha roka prepadol ZSSR, hoci Pakt o neútočení bol podpísaný na päť rokov.

Horšie je, aj z pohľadu dnešného Ruska, čo i len zamyslieť sa nad tým, čo by bolo, ak by v auguste 1939 ZSSR zostal osamotený v minulých hraniciach s nie dokončeným prezbrojením armády. Samotná obranná línia Leningrad – Pskov – Minsk – Kyjev – Tiraspol sa podobala na samovraždu a západná hranica sa rozkladala práve na tejto čiare.

Bolo podpísanie zmluvy s Nemeckom o rozdelení sfér vplyvu morálne, je nezmyselnou otázkou. A bol morálny Mníchovský diktát? Boli morálne pokusy zatiahnuť ZSSR do koalície bez možnosti fyzickej účasti v nej západných štátov?

Vladimír Mikunda